Verejná prorocká banka
Denis Blaho
Vianoce 2019
Kontext sna: Po rozhovore o konfliktoch medzi vodcami v cirkvi. Keď som večer zaspával, vylieval som si pred Pánom srdce, bolelo ma rozdelenie a spôsobené zranenia. Pýtal som sa Boha: Ako to Ty vidíš? Prečo sa toto stalo? Čo s tým mám robiť? Potrebujem Tvoju perspektívu.
Emócie:
Prvú časť sna sprevádzala silná bázeň Božia. Bol veľmi živý. Druhú časť sprevádzala bolesť a súcit Božieho srdca so zranenými a krvácajúcimi synmi a dcérami.
Sen:
Prebral som sa uprostred noci na to, že som v okamihu vedel, že na mňa doľahla ruka Božia. Videl som a aj cítil len ruku, jej tiaž a silu, ktorá ma zobrala v sekunde z tela, a veľkou rýchlosťou ma niesla nad Slovenskom. Ako som letel, prežíval som svätý strach a bázeň, Božia prítomnosť bola autoritatívna ako od veliteľa armády. Ruka ma zniesla do Bratislavy, a postavila ma priamo do križovatky na Račianskom mýte. Stál som na obrubníku na konci výčnelku nejakého chodníka. Obzrel som sa, za mnou bola len tráva. Pozeral som sa teda ďalej do križovatky a videl som, že sa v nej zbieha niekoľko ulíc. Boží hlas spoza hlavy mi prikázal: “Chcem, aby si tu stál a pozoroval. Buď svedkom toho, čo ti ukážem.”
Pozoroval som dosť dlho len prázdnu križovatku, kde sa nič nedialo. Všimol som si len značku napravo, s prikázanou povolenou maximálnou rýchlosťou 50km/h. Po čase nehybnosti prišiel silný pohyb, takmer súčasne, z dvoch ulíc, ktoré sa stretávajú až v strede križovatky, kde celou dĺžkou na seba vozidlá vôbec nevidia, lebo sú medzi nimi budovy. Boli to dva silné traktory, mali 2x4 hrubé kolesá, a vpredu na nárazníku mali veľké a ťažké oceľové závažia, vďaka ktorým mohli pri práci na poli hlboko preorať tvrdú zem. Rútili sa z dvoch rôznych smerov súčasne do stredu križovatky. Pomyslel som si, že sa niektorý z nich zastaví, aby dal druhému prednosť. Vtedy som uvidel, že obaja idú 100km/h, že svojím výkonom dvojnásobne prekračujú povolenú rýchlosť v meste. Premklo ma zlé tušenie, a keď sa ocitli obidva traktory v križovatke tak, že sa už navzájom videli, aj keby chceli, neboli to už schopné ubrzdiť. Priamo predo mnou sa uprostred čelne zrazili. Bola to tak hlasná rana havárie, že rachot otriasol križovatkou a bolo to počuť celým mestom. Zakliesnili sa tými prednými závažiami, a nedokázali sa samé od seba odkliesniť. Boli tak veľké, že zaplnili celý stred Račianskej križovatky. Bola to bolestivá zrážka, a bolo mi ťažko a smutno z toho poznania, že keby boli dodržali maximálnu povolenú rýchlosť, boli by to ubrzdili a nemuselo sa to stať.
Prešiel nejaký čas a prišla ďalšia fáza, keď sa zo všetkých príjazdových ciest k Račianskemu mýtu približovali ďalšie dopravné prostriedky. Boli to všetky existujúce druhy, ktoré išli s odstupom, v závese za tými traktormi. Jednotlivci na motorkách, rodiny v osobných autách, menšie skupiny ľudí v dodávkach a väčšie v autobusoch. Žiaľ, všetci išli podľa vzoru tých dvoch prvých traktorov, 100km/h, ako keby podvedome kopírovali štýl, aký u nich videli, nie všetci v tých posádkach ale tí, čo šoférovali a riadili, to kopírovali. Nikto to nevedel ubrzdiť, aby dal prednosť, keď vošiel do križovatky, a keďže tam tie traktory boli stále zakliesnené a cesta nebola priechodná a uvoľnená, vrazili do tých traktorov. Tí ďalší za nimi zase do nich, až som bol svedkom toho, ako sa akýkoľvek nový príjazd a pohyb stal súčasťou masovej reťazovej havárie, ktorá narastala ďaleko do všetkých ulíc celého mesta, až kým sa upchali všetky tepny tej križovatky. Všetky nové pokusy prejsť Bratislavou a tou križovatkou končili rovnako.
Videl som ďalej desiatky až stovky ľudí, ktorí vyliezali z rozbitých okien a dverí svojich dopravných prostriedkov, snažia sa z nich vydriapať, a všetci sú doráňaní, majú škrabance a zlomeniny, nebolo ani jedného, kto by nekrvácal. Bolo zaujímavé, že nikto nezomrel, všetci to prežili, všetci žili a snažili sa fungovať pri tých svojich vozidlách, ale boli hendikepovaní svojimi otvorenými ranami a ťažko sa hýbali.
Vtedy mi zrazu šepol Boží hlas, aby som sa rýchlo uhol. S tým hlasom prišiel pohyb a ako som sa obzrel, tak som sa v úplne poslednej sekunde Božím zázrakom uhol kus doprava. Za mojím chrbtom stál dosť veľký a mohutný dub, ktorý tam predtým nebol. Nechápal som, kde sa tam tak rýchlo zrazu zobral, keď som ho tam nevidel vyrásť. A priamo na ten dub a zároveň na mňa sa 100km/h rútila dodávka, plnou silou. Tá dodávka sa šikovne vyhla tej reťazovej zrážke na príjazdovej ulici, tým, že nabehla na ten ostrovček, chodník pre chodcov s trávou, na konci ktorého som stál. Štýl jazdy bol rovnaký ako u ostatných, nemali šancu to ubrzdiť, a plnou silou trafili ten dub, ktorý som mal za chrbtom, a odčesli z neho polovicu koruny a kmeňa. Druhá polovica zostala stáť. Napriek tomu, že som sa uhol, riadne som to schytal do boku a do pleca, bol to silný náraz, ale zároveň som vedel, že keby mi DS nešepne a ja sa neuhnem, tak by ma to bolo dolámalo a prizabilo. Dodávka sa síce dostala ďalej než ostatné vozidlá do srdca križovatky, ale tam to aj tak napálila do zaseknutých traktorov z tej mojej strany.
Keď som sa spamätal z tej rany, premýšľal som, čo mám robiť, pozerajúc sa na tu bolesť, počúval som stenanie ranených, bol to veľmi ťažký pocit a pohľad. Prežíval som súcit a bolesť v Božom otcovskom srdci a naliehanie niečo urobiť. Tak som opustil svoj post, zišiel som doprava na jednu z príjazdových ulíc, a keďže som videl, že stále po hlavnej ceste prichádzajú rôzne ďalšie vozidlá a nevidia, že idú do havárie, a hrozí mi tam ohrozenie života, zišiel som z cesty naľavo radšej do kanála vedľa cesty, a tou priekopou som sa vybral pešo v protismere prichádzajúcim autám. Vedel som, že teraz je dôležité zohnať lekárov a ošetrovateľov s obväzmi, a že ich idem doviesť, lebo niekde po ceste nie veľmi ďaleko je nemocnica, a mám tam ísť a privolať pomoc. Prebudil som sa už s pocitom nádeje, že zoženiem lieky, maste, obväzy a ľudí na pomoc zraneným, že privolám lekárov aj zdravotné sestry, pretože nikto nie je mŕtvy, sú len zranení a preto je nádej.
Koniec sna.